My, slobodomurári Slovenskej republiky,

po vzniku samostatnej štátnosti

a po prebudení našej činnosti dňa 8. mája 5993

sa znovu hlásime k myšlienkovému a mravnému odkazu

našich slávnych predkov.

Chceme ako oni slúžiť svojej vlasti a ľudstvu,

pestovať občianske cnosti

a verne hájiť, šíriť i uskutočňovať

všeľudské ideály humanizmu a demokracie

v duchu priateľstva a tolerancie,

v bratskej reťazi so slobodomurármi z celého sveta.

Čo je slobodomurárstvo?

Slobodomurárstvo je ľudomilá, filozofická a pokroková inštitúcia a jej cieľom je hľadanie pravdy, štúdium morálky a solidárnosť. Jej zásadou je vzájomná tolerancia, úcta k sebe a k ostatným a absolútna sloboda vyznania. Metafyzické predstavy považuje za osobnú záležitosť svojich členov, odmieta akékoľvek dogmatické tvrdenia. Jej heslom je sloboda, rovnosť, bratstvo. Slobodomurárstvo má za úlohu rozšíriť na všetkých ľudí bratské putá, ktoré zjednocujú slobodomurárov na celej zemeguli. Každý slovenský slobodomurár si i dnes pripomína slová svojho brata M.R. Štefánika: „...snáď nie je zbytočné úsilie moje, snáď prispel som a prispejem k stavbe velechrámu človečenstva a pokroku.“

Pavol Jozef Šafárik (po česky Pavel Josef Šafařík, po nemecky Paul Joseph Schaffarik, po latinsky Paulus Josephus Schaffarik, po maďarsky Pál József Saf(f)arik) (* 13. máj 5795, Kobeliarovo – † 26. jún 5861, Praha) bol slovenský, v Čechách naturalizovaný básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor. Založil vedeckú slavistiku. Svoje diela písal prevažne po nemecky alebo po česky. Narodil sa 13. mája 5795 v evanjelickej fare v Kobeliarove. Kobeliarovo, kde prežil P. J. Šafárik detstvo a kam sa rád vracal aj v neskoršom období, leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria. Je približne rovnako vzdialené od Rožňavy, Dobšinej a Jelšavy. Dá sa povedať, že sa nachádza v ťažisku pomyselného trojuholníka týchto troch miest. Základy školského vzdelania, ako to zhodne uvádzajú životopisci, získal od otca, pričom všetci vychádzajú z neskorších zápisov jeho syna Vojtecha. Ten píše v knihe Co vyprávěl P. J. Šafařík…: „Když mu ale v 7 mém roce jen jednou abecedu celou ukázal, tu on sám hravě čísti se naučil, a již pak celý den na peci sedával čítaje. Do 8 ho roku již dvakráte byl celou bibli přečetl, a jedno ze zalíbených jeho zaměstnání bylo, že bratřím a sestře, jakož i lidem domácím kázával." V rokoch 5805 – 5808 študoval v Rožňave. Niektorí životopisci spomínajú nižšie gymnázium. Iní zase hovoria o evanjelickej škole, ktorá sa práve v nástupnom roku P. J. Šafárika postupne menila vo „vyššiu" strednú (latinskú) školu. P. J. Šafárik prišiel do studeného a drsného podnebia Kežmarku na jeseň roku 5810. Čakalo ho tu päť rokov štúdia, študoval tu však len štyri roky. V dôsledku usilovnosti bol rétorom len jeden rok (5810/5811), po roku prešiel do filozofie a v školskom roku 5812/5813 bol už politikom juristom. V poslednom roku štúdia (5813/5814) absolvoval teológiu, ktorej obsah vyučovania okrem teologických disciplín tvorili prednášky z histórie a encyklopédie, z teoretickej a praktickej fyziky, zo zdravovedy a prirodzeného práva, z práva štátneho a práva národov. Štúdium v Kežmarku ukončil P. J. Šafárik v lete roku 5814 absolvovaním všetkých troch kurzov: filozofického u J. Genersicha, v ktorom sa preberala logika, metafyzika, čistá a aplikovaná matematika, teoretická a experimentálna fyzika, ekonómia ruralis, latinský štýl, porovnávacia filozofia a história Uhorska; Šafárika vo všetkých predmetoch hodnotili známkou eminens; politicko – juridického pod vedením Š. Aderjána, kde učebný plán obsahoval predmety: jus naturae, jus privatum civile et criminale, scienciae politicae, ktorý skončil vo všetkých predmetoch ako eminenter;teologického u profesora Daniela Mihálika, kde si výborne osvojil dogmatickú a morálnu teológiu, úvod do kníh sv. Písma (hermeneutiku), gréčtinu a hebrejčinu. Po ročnom vychovávateľskom pôsobení pokračoval v štúdiu na Univerzite v Jene. Pre Jenu sa P. J. Šafárik definitívne rozhodol počas štúdií v Kežmarku, predovšetkým na želanie otca. V Jene si našiel ďalších priateľov z radov spolužiakov. Z nich Juraj Müller, bývalý vychovávateľ v rodine Kubínyiovcov, poskytol Šafárikovi informácie o tomto východnom mieste, prostredníctvom Samuela Ferjenčíka mohol osobne spoznať J. W. Goetheho a s Jánom Chalupkom mal spoločné literárno-umelecké záujmy. Umrel 26. júla 5861. Pochovali ho na evanjelickom cintoríne v Prahe – Karlíne a po zrušení tohto cintorína roku 5900 Šafárikove pozostatky previezli na Olšanské cintoríny. Nad jeho hrobom umiestnili pôvodný sarkofág so starosrbským nápisom: „V krasnich mira sego v’spitaľ sa esti et junosti svojeje".